A možno by aj prejavili svoj názor, no nebudú riskovať spochybňovanie množstvom tých, ktorí vedia s istotou vysvetliť, prečo to či ono tak nie je. Nejde o nič nové, ak poviem, že pravda je väčšinou niekde medzi. Som si ale navyše vedomý, že tá moja sa môže ešte legitímne odchyľovať od druhého. V zásade totiž nič nie je čisto čierne alebo biele pri existencii nespočetného množstva odtieňov, pričom netrúfam si ani spochybňovať to, akú farbu vidia oči druhého pri pohľade na tú istú vec.
A presne to môže Otíka odradiť v prejavení svojho názoru. Uvedomuje si totiž legitímnu rôznorodosť pohľadov na tú istú vec a aj keby tomu tak nebolo, v snahe sa čo i len priblížiť „pravde“, musel by pri súčasnej obmedzenosti ľudskej reči takmer zakaždým relativizovať, používať slová ako „približne“ (biela), „asi“, „viac menej“ a tiež všetko bližšie vysvetľovať.
Dnes už ale viem, že: „Pery nemúdrych hovoria o pochabostiach, kým múdri kladú svoje slová na vážky.“ Kniha Sirachovcova 21:28 z Knihy kníh.
Jasné, kto z nás z času na čas neskĺzne k rozprávaniu o pochabostiach (tých druhých)? Pod rozprávaním o pochabostiach rozumiem rozprávanie prevažne o čisto čiernej. Človek sa s tým stretáva na každom kroku. Nie vždy sa tomu dá ubrániť. Napríklad, ak niekto povie, že: „za pád vlády môže...“ ten či onen, zrejme dotyčný pri komplikovanosti danej veci nekládol slová na vážky, zhodnotil by už dnes Otík aj bez hlbšieho politického povedomia.
Múdri kladú slová na vážky, lebo verím, že práve ten, kto si uvedomuje zložitosť vecí a tomu prispôsobuje aj slová môže dosiahnuť popri vysokému vzdelaniu aj skutočnú múdrosť.
Mám to šťastie, že stretávam veľa múdrych ľudíJ